Alhuin

Žáner: Fantasy

    Zem sa zatriasla. Na východnom kopci sa zablyslo modré svetlo. Všetko akosi potemnelo. Slabý vietor ustal, slnko zakryli mraky, vtáky, čo lietali naokolo zrazu zmizli. Aj šumenie lístia prestalo, akoby tunajšia príroda prestala žiť.

    Uprostred trávnatej lúky stála žena. Mala jednoduché platené šaty a na hlave uviazanú šatku, s pod ktorej jej na prsia padali svetlosivé vlasy. Skoro vôbec sa nehýbala. Uprene pozrela na protiľahlí kopec.

    Nič sa nedialo. Po chvíli sa však znovu zablyslo. Tentoraz to bolo biele svetlo a nestalo sa tak len raz, ale rovno dvakrát. Na mieste kde blesky vyhĺbili jamky do zeme sa objavili tri postavy. Najprv boli zahalené v bielej a modrej žiare, no neskôr svetlo zmizlo a ku žene kráčali tri zvláštne bytosti. Dve z nich vyzerali úplne rovnako. Ich štíhle telá zakrývala len jemná hodvábna látka, ktorá sa zdala byť trochu priesvitná. Namiesto očí mali fialové kryštáliky a namiesto vlasov im za chrbtami viali biele svetelné lúče.

    Tá tretia postava bola trošku iná. Vyzerala zdatnejšie a bola vyššia než tie dve. Telo sa podobalo na ľudské, no z hlavy jej do výšky vyrastali ostré kryštály rovnakej farby ako jej pleť - modrej. Celé to pripomínalo akúsi obrovskú korunu. Tiež mal namiesto očí kryštály, ale tieto svietili žltým tlmeným svetlom.

    Keď boli už len pár krokov od ženy stojacej na lúke, ich telá sa začali meniť. Na hlavách rovnakých postavách sa objavili akési čudné žiariace znaky, ktoré vytvorili okolo ich čiel korunky. Svetelné lúče sa zmenili na skutočné vlasy, rovnakej farby, ako mala žena. Z hodvábnej látky, ktorá zakrývala ich telá, sa stali skutočné šaty. Boli honosnejšie, než mala žena, ale určite neboli zo šatníka váženej pani kráľovnej. Tretia postava sa zmenila na urasteného muža v strednom veku, so šedivejúcou bradou a tvárou posiatou vráskami. No aj tak vyzeral veľmi pekne.

    Teraz už pred ženou stáli dve navlas rovnaké dievčatá, s fialovkastými očami a dospievajúcimi tvárami, a muž, ktorý bol od nej skoro o hlavu vyšší. Chvíľu všetci nehybne stáli a pozerali sa na seba. Potom žena sňala šatku zo svojej hlavy a ukázala tak mladú tvár, na ktorej by ste márne hľadali nejaký dôkaz jej skutočného veku. Ten prezradzovali len biele vlasy.

    "Alhuin." prehovorilo jedno z dievčat medovým hláskom. Žena sa naň láskyplne pozrela a vystrela pred seba ruky. Obe dievčatá podišli k nej a objali svoju matku. Trvalo to len chvíľku, ale pre nich to znamenalo neskutočne veľa. Tak dlho sa nevideli a teraz konečne môžu byť spolu.

    Keď sa od seba odtiahli a venovali si radostné úsmevy, prehovoril muž: "Prečo si nás volala, Matka?" Oslovil ju jazykom ľudí, ale ona mu odpovedala v ich rodnej reči. Chcela, aby tomu rozumeli aj jej dcéry. "Udialo sa niečo, čo sa mohlo dotknúť aj vás. Musím sa priznať, že som mala obavy, ale tvoj pokoj mi hovorí, že je všetko v poriadku."

    "Čo sa stalo, Matka?" opýtalo sa druhé dievča.

    "Z chrámu ukradli ďalší kryštál. Mrzí ma to, ale nedokázala som ho získať späť." odpovedala ustarostene. "Bol príliš silný." dodala ticho a pokrútila hlavou. Na tvárach jej dcér sa objavil ustráchaný výraz. Muž len meravo stál a stále upieral oči na tvár svojej lásky. Bolesť v jeho srdci bola čoraz silnejšia, keď ju mal priamo pred sebou a nemohol sa jej ani dotknúť. Chcel sa rýchlo vrátiť späť a zabudnúť, že niekedy miloval.

    "Otec, musíme Matke pomôcť." obrátilo sa jedno z dievčat k mužovi a pomykalo jeho predlaktím. Muž sa na ňu prísne pozrel a dievča zmĺklo.

    "Nie, drahá moja," sladko jej povedala matka, "je to môj problém a ja ho vyriešim. Nie som na to sama, mám svojich učňov." Usmiala sa a znovu vzala svoje dcéry do náručia, obom vtisla bozk na ich čelá a rozlúčili sa. Na protiľahlom kopci sa objavil blesk, ale tentoraz už nezmizol ako tie predtým. Výboj trval, až kým sa dievčatá nerozbehli k nemu a nezmizli v bielej žiare.

    "Ktorý z kryštálov to bol?" opýtal sa podozrievavo muž, ešte predtým než sa vydal za tými dvomi. Žena naňho uprela modré oči, jasné ako nebo.

    "Ten, ktorý si mi dal." V jej hlase bolo cítiť bolesť, rovnakú, aká trhala srdce mužovi, s ktorým boli kedysi ako jeden. "Preto som sa o vás bála, teda, hlavne o teba." Muž si položil ruku na hruď. Jeho neskutočný dych sa zrýchlil.

    "Musíš ten kameň nájsť a vrátiť ho do chrámu čo najskôr."

    "Viem. Preto som tu," povedala žena a chytila sa jeho svalnatej ruky, "potrebujem viacej sily. Starnem a už dlho nepotrvá, kým sa moje telo zmení v prach. Musíš to predsa cítiť." Po líci jej stiekla slza. Na brade sa zastavila a potom kvapla na steblo zelenej trávy. Jeho farba sa rozjasnila a ono o kúsok podrástlo.

    "Môj Život je slabý. Možno už naše dcéry nikdy neuvidím." Ďalšia slza ej stiekla po líci a potom ďalšia a ďalšia a tráva, čo ich vpila, podrástla a jej farba sa rozjasnila.

    "Ty nezomrieš." povedal muž. "Kým žiara môjho Života stále svieti, vždy budeš mať dosť síl, aby si dosiahla svoje ciele." Dopovedal a pobral sa za dievčatami. Venoval žene krátky súcitný pohľad a navždy sa stratil z jej očí, ktoré červeneli od sĺz, čo zmáčali jej tvár. Bola stále mladšia a mladšia a keď svetlo, v ktorom sa stratilo jej šťastie zmizlo, jej vlasy boli už znovu krásne, ako keď bola mladá. Nádherná zlatá farba privolala naspäť slnečné lúče a príroda sa zase rozosmiala životom.