Čakám...

Žáner: Dievčatá

    Už niekoľko dní som práce neschopná. V hlave mi duní, nos mám ako Rudolf a hrdlo sa rozhodlo nevpustiť mi do tela nič okrem vzduchu a vody. Každé dve hodiny sa naciedam čajom. Môj jedálniček pozostáva z detskej výživy a z rôznych druhov nechutných káš. Zatiaľ čo ostatní si užívajú leto, ja ležím doma a mojou jedinou zábavou je telka, vankúš a hŕba vreckoviek. Toto nič nerobenie ma totálne zabíja, no každý môj pohyb je sprevádzaný bolestivým nesúhlasom mojej hlavy, takže to budem musieť ešte pár dní vydržať. Bohvie ako dlho mi bude trvať dostať sa zase do formy.
     Akurát som dopíjala štvrtú šálku zeleného čaju s protizápalovým účinkom, keď sa mama vrátila domov z práce. Čo znamená, že za chvíľu sa budem musieť prinútiť skonzumovať to odporné rozmixované fuj, ktorému mamka hrdo hovorí "zdravé jedlo".
     "Ja si radšej dám iba čaj." pozrela som sa na mamu, keď predomňa položila misku s tým "jedlom".
     "Nie. Musíš sa poriadne najesť. Pozri sa na seba! Veď si len kosť a koža." rozčuľovala sa. Áno, keď nemôžete do seba dostať nič okrem vody a "zdravého jedla", kilá z vás doslova zliezlia. Moja chyba to nie je.
     "Tak si dám výživu." mykla som plecom a postavila sa, čo spôsobilo, že sa všetko začalo krútiť. Chytila som si čelo a padla naspäť na stoličku.
     "Pozor!" zvýšila mama hlas. Niečo si zamrmlala a vzala misku spredo mňa. Potom otvorila jednu zo skriniek a niečo tam hrabala. Čakala som na svoju výživu, ale nedostala som nič. Tak som sa opäť postavila, tentoraz opatrnejšie. Tá moja hlava, to je fakt extrém. Keď bolí, tak bolí poriadne a celý deň. Cítim sa tak unavená, že prejsť pár metrov je ako dvojhodinová túra. Kedy to už konečne skončí? Bola by som rada, keby mi niekto aspoň trošku zlepšil náladu. Ale nie. Načo?! Nijaký telefonát typu: Ahoj, už ti je lepšie? alebo Ahoj, kedy už konečne vylezieš s postele? Budem sa musieť zmieriť s tým, že moja popularita klesla z nuly na ešte väčšiu nulu. Ale nebudem sa sťažovať. Vždy môže byť horšie.
     "Dostanem tú výživu?" opýtala som sa mami. Nijaká odpoveď.
     "Haló!" zvolala som.
     "Áno, áno, veď počkaj." zbliakla po mne a prestala sa vŕtať v skrinke. Odišla do špajzi. Išla som za ňou. Podala mi sklenený pohárik s detskou výživou. Poďakovala som sa a vykročila smerom k mojej izbe. Vrátila som sa ešte po lyžičku a potom už naozaj odišla do izby. ZValila som sa na posteľ. Telka bežala. Práve dávali môj obľúbený seriál.
     Som tak trošku dieťa, takže Disney je na koždodennom poriadku. Úprime, kto sa nedíva na rozprávky? Posadila som sa a konečne otvorila pohárik. S chuťou som sa pustila do jedla a sledovala telku. V momente som zabudla na chutnú výživu a s maximálnym sústredením pozerala dramatický, no vtipný zvrat.
     "Nie." pokrútila som hlavou. Potom ešte raz a rozosmiala som sa. Rehotala som sa tak dlho, až som si myslela, že už ma príde mama okríknuť. Výživa lietala kade-tade a ja som nevedela prestať.
     "Nehovorila som niečo o zlepšení nálady?" povedala som si pre seba. Je trošku smutné, že mojou radosťou je telka. Nie je to zdravé a ja nezdravé veci neznášam. Ale tomuto musím dať proste za jedna.
     Dojedla som a poutierala okyckance z mojho paplóna. Zrazu zazvonil mobil. Neznáme číslo.
     "Áno?"
     "Zdravím. Už si okej?" ozvalo sa z druhej strany. Bol to chlapčenský hlas, ale nikoho mi nepripomínal.
     "Skoro. S kým volám?" opýtala som sa. Chvíľu bolo ticho. Počula som iba nejaké zvuky. Potom znovu prehovoril:
     "Kedy budeš môcť ísť von?"
     "Neviem. S kým volám?" zopakovala som hlasnejšie.
     "Dohodneme sa, že ti to nepoviem." zasmial sa.
     "Dohodneme sa, že ti to položím."
     "Zavolám ti zase!" kričal, keď som už stláčala Koniec. Snažila som sa ten hlas s niekým spojiť, ale nikto ma nenapadal. A navyše sa mi nechcel predstaviť. Čo to asi bolo za týpka? Mykla som plecom. Hlava ma už prestala bolieť. Konečne! Postavila som sa, zhodila so seba župan a začala si vyzliekať pyžamo, keď mi zase začal zvoniť mobil.
     "Zabudni."
     Mobil stále zvonil a ja som len vzdychala. Do izby mi vletela mama.
     "Zodvyhneš to už?" zkríkla s nervami. Zľakla som sa. Bola som len v spodnom prádle. Rýchlo som si naťahovala nohavice.
     "Nie. Je to nejaký idiot. Nechce mi povedať meno. Takže nedvýham." Obliekla som si aj tričko a zatvorila skriňu.
     "Tak to aspoň zruš!" tresla dverami. Zostala som zamyslená.
     "Prečo ma to nenapadlo?"
    Vošla som do obyvačky. Mama ležala na sedačke a s niekym telefonovala. Podľa toho tónu som usudzovala, že to bude niekto dôležitý. Zrazu sa hlasno zasmiala. Zase som stuhla prekvapením. Môj výraz sa rýchlo zmenil z vystrašeného na zmätený. Zmenila tón. Opatrne som si sadla do kresla a natiahla sa po časopis s krížovkami. Snažila som sa napísať aspoň jedno písmeno, lenže mama sa vkuse smiala. Naštvane som zdrapila časopis a odkráčala späť do izby. Sadla som si za stolík a vydýchla. Hrot ceruzky už urobil prvú paličku, keď sa z mojho mobilu vydral rachot. Samozrejme, ten mi pokoj nedá! Zabijem toho, kto mu dal moje číslo.
     "Čo je?!" skríkla som do mobilu.
     "Au. Len chcem vedieť ako sa máš, ale ty zrejme nemáš náladu na pokec." Bol to dievčenský hlas.
     "Eh! Tina? Soráč, myslela som že si ten idiot, čo mi stále volá." ospravedlnila som sa. Tina bola moja najlepšia kamarátka.
     "Aký idiot?" čudovala sa.
     "Neviem, nechcel sa presdstaviť, ale...prečo si mi nezavolala?" začala som so svojimi sťažnosťami, "myslela som, že si na mňa zabudla."
     "Nie, zlatíčko. Ty si zabudla, že som na dovolenke."
     Zase som zostala zarazená, prekvapená, začudovaná. Čo sa to so mnou deje do riti!
     "Haha, ty si bola na dovolenke?" snažila som sa z toho nejako vyvliecť. "Ako dlho?"
     "Dva týždne. Nepamätáš sa ako sme sa lúčili? To si ešte bola zdravá!" skríkla a položila. Zostala som stáť s mobilom v ruke.
     "Je toto normálne?"
     Zachvíľu mi opäť zvonil mobil. Dobre, posledný krát to zodvyhnem a potom vypínam, nech mi volá ktokoľvek.
     "Áno?"
     "Prepáč, že som kričala." Bola to Tina. "Mám troošku blbú náladu. Veď to poznáš, dievčenské záležitosti."
     "Jasné, chápem. To nič.Je to aj moja chyba. Veď som zabudla, že si tak ďaleko odo mňa. Sme najlepšie kamošky. Toto by sa nemalo stávať."
     "To asi nie. Takže to je v pohode?" opýtala a ja som cítila ten jej výraz milučkého šteniatka.
     "Samozrejme. Ale dnes mi už nevolaj." a zložila som. Toto je skvelý deň. Možno zo mňa predsa len nie je nula. A dokonca ma už nič nebolí. Teda, bolí, ale nie až tak. Vrátila som sa k lúšteniu krížoviek. Mama už konečne prestala telefonovať, takže mám pokoj. Hrot ceruzky už robil druhú paličku, keď mi do izby znovu vletela mama.
     "Už je ti lepšie, ideme upratovať." Skamenela som, pozrela sa na nedokončené áčko a pomedzi zuby vypustila: "Pokoj."

     "Á, ani nevieš, ako si mi chýbala." nadšene vykríkla Tina, a hodila sa mi okolo krku.
     "Aj ty mne." stisla som ju. Po týždni marotky som vypadla z domu a čo je ešte lepšie, rovno na nákupy. Tina vyzeral super. Opálená a s dobrou náladou. Ja? Bledá, vychudnutá a v starých šatách. To je aj dôvod, prečo som v nákupnom centre s najlepšími obchodmi.
     "Nechcem byť hnusná, ale s tými vecami si mala pravdu." ukázala na moje šaty. Mykla som plecom.  
     "Ideme?" opýtala som sa a nastavila jej ruku. Chytila sa ma a náš deň sa začal. Pobehali sme všetko a všetko sme minuli. Predavačka v jednom obchode sa na nás pozerala, ako na bláznov. Nečudujem sa jej. Vážne to tak vypadalo.
     "Videla si ten jej výraz?" smiala som sa. 
     "Ale tie veci za to stáli." Tina mi dala vyskúšať asi sto šiat. Všetky boli veľké, takže nemám ani jedny, ale mám super kraťasy!
     Keď sme skončili s nákupom, unavené nohy a prázdne nás zaviedli do pizzerky na druhom poschodí.
     "Pizza. Super spôsob, ako nabrať pár kíl naviac." mrmlala Tina.
     "Ticho, teraz sa mi to hodí." Objednali sme si extra pizzu so smiešaninou rôznych príloh, len aby som konečne nevyzerala ako anorektička.
     "Aj keď je to nezdravé, chuť...mňam!" Napchávala som sa akoby som nejedla týždne. Vychutnala som si ten pocit, keď vás pri jedení nebolí každá časť vašej hlavy plus hrdlo. Pri poslednom kúsku mi začal zvoniť mobil. Rýchlo som sa pozrela na číslo, pretože Tina mi ho vždy vezme a zodvyhne za mňa. Bol to ten idiot. Myslela som, že to vzdá, ale nie. On už tri dni vkuse nedá pokoj! Horší ako mama.
     "Zdraví vás Tina, najlepšia kamarátka Sofi, mojej najlepšej kamarátky! Čím poslúžim?" zvolala do telefónu, ktorý som si v poslednej chvíli chcela vziať späť. Bohužiaľ, neskoro. Na jej tvári sa zrazu objavil ten výraz, ktorý máva, keď sa do niečo namočí. Rýchlo zložila.
     "Čo sa stalo?" opýtala som sa zvedavo, "vieš, kto to je?"
     "Ty nie?"
     Pokrútila som hlavou.  
     "Dobre," začala, "viem, že sa teraz na mňa asi trošku naštveš, ale urobila som to pre teba." Ukázala na mňa. Zmätene som sa na ňu pozerala. 
     "Dala som jednému chalanovi tvoje číslo, ale povedala som mu, aby ti ešte nevolal. Zrejme, to ignoroval." Keď dohovorila, mala som sto chutí jej niečo urobiť, lenže trošku mi utekal význam toho, čo urobila. Prečo mu dávala moje číslo, keď nechcela, aby mi volal? Prečo to hovorím v duchu?
     "Prečo si mu dávala moje číslo?"
     "Musím ti to povedať?" snažila z toho vyvliecť.
     "Sme najlepšie kamošky. Hovoríme si všetko, vspomínaš si?" Pomaly som si stávala zo stoličky. "Takže?"
     Tina bola ticho. Tvárila sa akoby bola v riaditeľni.
     "On ho chcel. To nie je dôvod, ja viem, ale vy by ste sa k sebe tak hodili a ty už vážne niekoho potrebuješ, zlatko."
     "To mi hovorí dievča, ktoré ešte s nikým nechodilo?" pozrela som sa na ňu s obočím hore. Tine sa okamžite zmenil výraz.
     "Nedohodli sme sa na niečom?" ukázala na mňa prstom.
     "Len mi povedz, kto to je a všetko sa tým vyrieši," usmiala som sa a klesla naspäť na stoličku. Už ma z toho polostátia začali bolieť nohy.
     "Fajn," súhlasila, aj keď zrejme veľmi nerada. "Je to Oliver." Moje obočie vyletelo hore. To bolo to posledné meno, ktoré by som čakala, že budem počuť. Vnútorne som sa s tým zmierila a povedala: "Fajn." A to bol koniec. Obe sme zostali ticho a dopili pomarančové džúsy. Zaplatili sme a  vyšli z pizzerky. Celú tú dobu som rozmýšľala nad tým Oliverom. Je to taký típek, skoro bez kamošov, ale nemôžem povedať, že by vypadal zle. Je len trošku...mimo.
     Vychádzali sme z nákupného centra, keď sa ma Tina opýtala na Olivera.
     "Naozaj nemám potuchy, ako ťa mohlo napadnúť, že by sme sa k sebe hodili. Veď ty ho ani nepoznáš."
     "Ver mi, že poznám." Zastala som a zase sa na ňu pozrela so zodvyhnutým obočím.
     "Čo?" rozhodili rukami, takže aj nákupnými taškami. "Stretli sme sa na dovolenke."
     "To vážne?" zostala som prekvapená.
     "Áno. Naši rodičia sa poznajú. Najskôr sme o sebe vôbec nevedeli, ale potom mi oco povedal, že nejaký jeho známi sú tu tiež. A bolo. Ani netušíš, aký je to super chalan. Dá sa s ním baviť úplne o všetkom." usmiala sa. Chcela som sa jej opýtať, prečo si s ním nezačala ona, ale viem aká by bola jej reakcia, takže som to udržala v sebe. 
     Celou cestou mestom mi o ňom rozprávala a musím sa priznať, že niekdy som sa nad tým aj zamyslela. No potom som si už všímala len okoté budovy, výklady s oblečením, topánkami a ako vždy, zastavila som sa pri klenotníctve. Zbožňovala som šperky. Zbožňovala som šperky na sebe. Nádherná predstava. Tina sa neskôr sťažovala, že ju nepočúvam a potom už bola ticho. Mám rada večerné prechádzky po meste, aj keď som obvešaná taškami a necítim si ruky ani nohy.
     "Nemôžem uveriť, že to hovorím, ale teším sa domov." Unavená som sa snažila dostať nákup do taxíku.
     "Doma si už bola večnosť." kývla rukou Tina, ktorá mala očividne ešte dosť energie.
     "Práve preto tomu nemôžem uveriť."