Druhá časť

    „Tik-tak, tik-tak, tik-tak...“

    „Prestaň!“ vyhŕkla Aoyi. Chlapec si zastrašene vopchal hlavu medzi plecia. Po chvíľke sa však zase začal kolísať zo strany na stranu sediac na stoličke a s očami uprenými na hodiny, ktorých otravné tikanie liezlo takmer dospelému dievčaťu na nervy. Sedela vedľa neho. V ruke držala knihu a znudene čítala zapísané strany. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že to nebude nič, čo by ju zaujímalo.

    Chlapec si potichu začal hmkať zvuk tikajúcich hodín. Spod trička mu trčalo tučné brucho.

    „Ešte som hladný.“ Ozval sa zrazu. V hlase mu bola cítiť mrzutosť, akoby mal slzy na krajíčku.

    Aoyi tresla knihou o stôl. Lenivo sa podvihla, aby si narovnala chrbát. Šťastná, že jej konečne niekto dal dôvod, aby mohla odtrhnúť zrak od nudnej knihy, ktorú dostala za úlohu celú preštudovať, sa postavila a podišla ku sporáku. Hrniec s rámenom bol už prázdny. Vzdychla.

    „Obleč sa. Pôjdeš sa najesť do Ichiraku.“ Otočila hlavu ku Gedovi a zakryla hrniec pokrievkou.

    Spoza jej chrbta sa ozvalo hlasité jupí! Chlapec skĺzol zo stoličky, akoby nebol ťažší než pierko. Rozbehol sa do izby. Za chvíľočku stále pred dverami pripravený na odchod. Aoyi zostala zarazená nad tou rýchlosťou. Gedo si obhrýzal nechty a niečo si rýchlo mrmlal. Aoyi si vzala podišla ku vešiaku, zvesila z neho modrú bundu s bielym pruhom na boku a prehodila si ju cez plecia. Skontrolovala vrecko, kde zvyčajne mávala peňaženku. Nebola tam. No namiesto nej vytiahla pár drobných mincí. Zamyslela.

    „To hádam bude stačiť.“ Mykla plecom a vrátila mince naspäť do vrecka.

    Obula sa a otvorila dvere. Gedo vyrazil von ako strela. Ani náznak toho, žeby mu vadilo ostré svetlo, ktoré zaplavilo priestor po otvorení dvier. Aoyi prižmúrila oči, aby lepšie videla. Chvíľu trvalo, kým si zvykla. Potom vyšla von do príjemného ranného vánku a zabuchla dvere za sebou. Nadýchla sa čerstvého vzduchu. Jeho vôňa a sviežosť bola odlišná ako v zemi Blesku, ale aj tak ju naplnila novou silou. S prívalom energie a s vďačným úsmevom nasledovala Geda, ktorý mal pred ňou náskok. Zišla po pár schodíkoch dolu na chodník, ktorý jej otváral cestu do mesta. Slnečné lúče zafarbili všetko jasnou farbou a tá modrá obloha! Nádhera!

    Aoyi cítila, že dnešok, nech sa začal už akokoľvek, bude veľmi príjemný deň. To, že v Ichiraku stretne osobu, na ktorú myslí noci dni a z rôznych dôvodov, len potvrdzuje jej dar predvídavosti.

    „Cítim jeho prítomnosť. Ako je to možné?“ pomyslela si, keď ju od chodníka delil už len jeden schod. S úžasom sa dívala pred seba, ale jej oči sa neupierali na nijaký objekt. Ústa sa jej roztiahli do úsmevu. Ešte raz sa zhlboka nadýchla. Zišla na chodník a pobrala sa za malým chlapcom, ktorý uháňal popred ňu na najlepšie raňajky.

    „Krpec, za toto ma budeš milovať.“ Huncútsky sa usmiala na svoju myšlienku. Chlapec zastal, aby ju počkal. Keď bola skoro pri ňom, zase sa rozbehol a takto to pokračovalo, až kým nedorazili na miesto. Gedo nadšene vletel dnu. Aoyi počula jeho vzdychy, keď sa márne snažil dostať na stoličku. Tesne predtým, ako rukou išla odhrnúť záves, vzdychy prestali. Ozvalo sa zachechtanie, ktoré Aoyi dobre poznala. Zastala a chvíľku len načúvala. Spoza závesov sa ozývali zvuky z kuchyne, mrmlanie, Gedovo radostné tlieskanie, slová ako: Vitaj! Nech sa páči!, smiech a...niekto sa snažil rozprávať s plnou pusou. Aoyi usúdila, že ten niekto vyložil Geda na stoličku. Malý chlapec sa len smial.

    „Kde je...?“ začal ten druhý s plnou pusou, keď Aoyi odhrnula záves. Prvý obraz, ktorý sa jej naskytol: Naruto s vytrieštenými očami, s miskou v ruke pred sebou, s rezancami trčiacimi z úst a s nadutými lícami. Ústa musel mať fakt plné. Aoyin výraz prehrával s Narutovým 0:10. Naruto prežul a prehltol. Chvíľu to trvalo, ale nakoniec zo seba dostal aspoň to priškrtené Ahoj. Aoyi vystrúhala spokojný úsmev a bez slova si sadla vedľa Geda s opačnej strany.

    „Ahoj? To nemyslí vážne!“ preháňalo sa jej hlavou. Ticho sedela a počúvala, ako s Gedo napcháva rámenom. „Kam to ten malý prace? A Naruto? Od vtedy, čo ma uvidela sa ani nepohol.“ Aoyi nenápadne prešla pohľadom na Naruta a hneď ho aj odvrátila. „Pozerá sa na mňa. Sakra, čo mu mám povedať? Som taká naštvaná, ale zároveň aj šťastná. Mám chuť vylepiť mu pár faciek, ale chcela by som ho vyobjímať!“

    Vzdychla, postavila sa zo stoličky a podišla k Narutovi. Ten sledoval každý jej pohyb. Zastala pred ním, vzala mu misku z rúk, položila ju na pult a opatrne ho objala. Naruto pustil paličky, ktoré mu zostali v ruke na zem, postavil sa a pritisol si ju bližšie.

    „Ahoj.“ Potichu mu povedala do ucha.

    Keď sa po dlhej chvíli odtiahli, obom sa na tvárach zračil úsmev.

    „Kedy si sa vrátil?“ opýtala sa a chcela mu vrátiť misku, lenže tú mal už pred sebou Gedo.

    „Položila som ju vedľa neho a on...Ach.“ vzdychla neprítomne. Naruto sa zachechtal.

    „To neva, nech sa naje, kúpim si ďalší!“ gavaliersky zvolal a mával rukou. Nechal nech si Aoyi sadne na jeho miesto a on si sadol vedľa nej.

    „Tak fajn. Vlastne mi to dlžíš.“ Mykla plecom. „Starám sa oňho na vlastné náklady.“

    „Ale veď si to sama chcela.“ Pozrel na ňu s prižmúrenými očami.

    „Hmm, to som len chcela konečne urobiť niečo užitočné. Predtým som bola len hosť, všetci sa ku mne tak správali. Chcela som dostať nejakú prácu. Nemala som ani poňatia, čo všetko ma to bude stáť! Chcem robiť to, čo každý ninja Konohy. Viem, že sem nepatrím, ale...“ Vyhŕkla. Naruto ju zastavil.

    „Ako vidím, vôbec si sa nezmenila.“ Pousmial sa.

    „Nemala som prečo. Alebo snáď áno?“ Čakal na jeho odpoveď, ale Naruto sa na ňu len uprene díval, akoby ju nevidel celé roky a pritom to boli len tri týždne. Zavrtela hlavou. Spýtavým pohľadom prešla po Narutovi.

    „Dobre.“ Odvrkol Naruto a otočil sa smerom ku pultu, na ktorom ho už čakala nová miska rámenu.

    „Čo dobre?“ nechápavo odsekla Aoyi, ktorá tiež dostala rovnakú misku.

    „Staneš sa teda pravou Konožskou kunoichi!“ Vyhlásil Naruto po prvom súste. Aoyi sa na tvári objavil zúfalý výraz. Otočila hlavu k miske a pomaly začala jesť. Zrejme ju vôbec nepochopil. Zostali ticho až kým nedojedli. Gedo si pýtal viac a viac, Aoyi mu musela dať aj svoju poslednú misku a Naruto prišiel o pár kúskov mäska. Pobudli tam ešte hodnú polhodinku.

    „Pôjdeme za babičkou Tsunade.“ Oznámil im, keď vychádzali z Ichiraku. Gedo sa jednou rukou držal Naruta a na druhej si oblizoval prsty.

    „Vie už, že si sa vrátil?“

    „Nie. A popravde, asi z toho nebude veľmi nadšená. Niečo som pokazil. Keď sa to dozvie, otrieska mi hlavu o stenu.“ Povedal bojazlivo. Aoyi nechápala, ale radšej si to všetko vypočuje neskôr.

    „Ó, tak to sa k nej s radosťou pridám.“ Nadhodila uštipačne. „Keď sme už pri tom mlátení, kde je Sakura?“