Druhá časť

    Brána sa otvorila. Čakala som ohlušujúci rev divákov, ale bolo ticho. Všetko začalo až keď som vstúpila na bojisko. Snažila som sa vnímať tlkot môjho srdca. Vravia, že to pomáha sústrediť sa. Ale ani tlkot, ani sústredenie. Moja porážka a teda aj smrť bola viac než istá. Pomaly sa začala otvárať aj brána oproti, s ktorej mal vyjsť môj protivník. Dúfala som, že to bude len nejaký gardista s  mečom starším a hrdzavejším, ako bol ten môj. Ale nie. Oproti mne stál dva metre vysoký  valibuk s nablišťanou sekerou. Toto bude môj koniec! Srdce sa mi rozbúchalo. Asi po prvý krát som pocítila, čo je to strach. Ani nechcem vedieť, ako som sa vtedy tvárila. Na mojej tváti sa pravdepodobne objavil výraz splašeného kuriatka a to dodalo valibukovi viacej odhodlania. Zaznel gong! Začali sme sa pohybovať do kruhu, čelom stále otočeným k sebe. Začalo to rýchlo. Uhýbala som sa ako som len mohla, pretože môj meč by sa na ňom určite zlomil ako halúzka. Nebol to iba odhad, neskôr sa to skutočne stalo. Snažila som sa nejako mu vytrhnúť sekeru z rúk, ale nebolo to ani zďaleka také ľahké, ako oberať o zbrane malé deti. Bez mojej obratnosti, by som bola už dávno mŕtva. Kto by si pomyslel, že sa mi podarí získať jeho sekeru. Malá chvíľka jeho nepozornosti a...Začala som byť viacej optimistická a prestala sa pozerať na valibuka ako na terč, ale ako na prekážku. Vlastne on bola prekážka - prekážka k víťazstvu. A ja som bola majster v zdolávaní prekážok. Ja som mala sekeru a on hordu svalov. Kto bol vo výhode? Znovu sme sa točili okolo seba a premýšľali, kto zaútočí prvý. Mohol vyhrať kopu takýchto zápasov, ale tento nevyhrá. Nedokáže to...Videla som na jeho tvári strach, neistotu. Vlastne som ani nemusela nič robiť, iba krúžiť okolo neho ako také kružidlo. Chcel sa na mňa vrhnúť, už sa na to pripravoval. Musím mu poďakovať za to, že bol taký predvídateľný, dosť mi to pomohlo. Konečne sa všetko obrátilo v môj prospech. V momente, keď  sa pohol, som ho udrela do brucha tupou stranou sekery. Dostala som ho na kolená. Bola som pripravená na konečný úder. Čas sa spomalil...pohľad mi padol na lóžu, kde sedel Shardér a Pán. No bol tam s nimi ešte niekto, o kom som donedávna netušila, že vôbec existuje. Pred očami sa mi mihalo všetko možné, len nie to ako tento zápas vyhrávam ja. Prestala som vnímať realitu, jediné čo som vnímala, bolo oslepujúce svetlo. Trvalo to možno takú minútu a potom...Keď som sa vrátila naspäť do reality, ležala som na zemi privalená telom dvestokilového muža zo sekerou. To je v poriadku...vrátim sa do rajskej záhrady a budem sa rozprávať s anjelmi. Zrazu ma niekto zdvihol a odhodil do múru arény. Cítila som, ako sa mi zlomila noha a pomliaždili kosti. Vyrazilo mi to dych. Všetko sa rozmazalo, ledva som dýchala, snažila som sa postaviť, ale bolo neskoro. Valibuk stál nado mnou pripravený urobiť zo mňa omeletu. No niečo ho zastavilo, ale to som už ležala na zemi polomŕtva...