Medzi nebom a peklom

Žáner: Fantasy

   Bolesť. Jeden z pocitov, ktoré sprevádzajú môj život každý deň. Zvykla som si natoľko, že už ani poriadne neviem, čo to je. Nebránim sa jej. Je mojou súčasťou od narodenia. Od chvíle kedy moje oči prvý krát uvideli svet a rozoznali aj tú temnú stránku. Od začiatku mi hovorili, aby som si ju nevšímala, ale pravdou je, že to sa nedá. Svet je proste zložený z dvoch protikladných častí, ktoré je nemožné oddeliť. Nikomu sa to zatiaľ nepodarilo, teda, nikomu živému. Chceš žiť v svetle? Preži správny život a počkaj si na smrť a spasenie. Ale čo je ten správny život? Ako mám vedieť, či nie je správne to druhé? Príliš veľa otázok, na ktoré nepoznám odpovede a pochybujem, že mi ich môže dať niekto iný. Je to môj život. Ja už nájdem spôsob, ako ho prežiť aspoň z polovice šťastne a tú druhú polku prežiť v trápení, ale to k nemu patrí. Buď spoznáš oboje, alebo nič. Dve časti, dve stránky, dve bytosti stojace proti sebe, snažiace sa bojovať, ale ani jedna nemôže tú druhú zničiť. A to napätie medzi nimi je bolesť. Prežiť ju šťastne zanemená, zmieriť sa s ňou. Myslím, že sa mi to podarilo. Ešte som zabudla spomenúť niečo o tých dvoch bytostiach stojacich proti sebe. V podstate oni proti sebe nestoja, aj nenávisť, ktorá má medzi vládnuť je len mýtus, čo vytvorili ich potomkovia, pretože potrebovali zámienku na vojnu, tak ako každé ľudské bytosti.

    Dve strany: Anjeli a Démoni, dve bytosti: Boh a Satan, dve časti: Nebo a Peklo. Ja nepatrím ani do jednej. Byť aj to aj to dosť komplikuje spoločenský život, ale zvykla som si. Prispôsobivosť je motto mojej cesty životom. Žijem vo svete, ktorý je tak premenlivý, že normálny ľudia sa buď zbláznili alebo proste skončili. Temná strana naberá na členoch a tá svetlá upadá rovnako počtom ako aj nádejou. Som súčasťou oboch strán, ale ani jedna ku mne nepatrí. Mojím cieľom je rozšíriť svoju rasu. Bola by to najsilnejšia strana, aká by kedy existovala. Urovnávala by problémy medzi tými dvomi. Och, len detské fantazírovanie. Nepotrebujem divoké predstavy, stačí sa mi pozrieť von z okna. Pravdou však je, že to často nerobím, pretože nie je okno, ktorým by som sa niekam pozerala. Nie je miesto, kde by som mala svoju izbu, nie to moje okno. Vlastne sa ani niekde vnútri často nezdržiavam. Stále som von. V tom zlom dobrom svete, plného kadejakých oblúd a monštier, ale aj ľudí. Teda, tých obyčajných ľudí, ktorí nechcú mať s nami nič spoločné.  Pokrytci! Nevadí. Veď my si vystačíme aj sami. Ak chcete dôkaz, práve som skončila bitku s jedným veľmi škaredým trolom.

    Ďalší z tých páchnucich blbcov padol tvárou k zemi. Chudáčikovia. Ak ma niekto rýchlo nezastaví, veľa z nich nezostane. Keď sme už pri tom, ide po mne pár nebezpečných osôb. Z jednou takou som sa nedávno stretla. Keby som bola v inej situácií, asi by to neskončilo mojím víťazstvom. Bola to fakt príšera, ale vypadala dobre. Dlhé biele vlasy, čierne očné buľvy neprirodzene vypuklé dopredu. V ústach tesáky, že by jej mohli aj vlkolaci závidieť, a namiesto rúk, obrie netopierie krídla s pár nepríjemnými dierami, ktoré však nespôsobovali nijaké problémy pri lietaní. Dalo by sa povedať, že čo sa lietania týka, bola veľmi zručná. Pravdepodobne to bola starenka. Ale bojovala obdivuhodne. Zostala mi po nej pekná spomienka v podobe hnusného škrabanca na ramene. Doteraz ma štípe. Nemôžem roztiahnuť krídla. A plus k tomu mi ten trol uštedril poriadnu ranu do chrbta. Pochybujem, že si v blízkej dobe zalietam. A čo keď? Aj tak som mala v pláne dať si krátku pauzu. A teraz, keď mám po boji, mi už nič nebráni. Má to ale jeden háčik. Vkuse mám pocit, že je niekto za mnou. Už ma bolí krk z toho neustáleho otáčania hlavou, či ma niekto nesleduje. V poslednej dobe sú moje potýčky samé prekvapenie, čo všetko môj protivník dokáže, takže ani bystrý zrak mi na kontrolovanie vlastného bezpečia nestačí.

    Skôr ako som opustila pole, na ktorom  sa odohrala krutá porážka môjho protivníka, milého trola z Gardoveen, ešte raz som skontrolovala priestor medzi husto rastúcimi stromami lesíka, ktoré priam vykrikovali, že sa tam niekto skrýva, alebo niečo. Prižmúrila som oči a zaostrila na tmavšie miesta. To, kedy odtiaľto konečne vypadnem záleží na tom, či sa mi ešte chce bojovať. Zaťala som zuby, pokrčila nos a pripravila sa na bolesť, ktorú mi spôsobí rozprestretie krídel. Chrbát ma ešte stále veľmi bolel. Otočila som sa zase rovno a vytlačila krídla z obitých ramien. Telom mi prešiel prúd bolesti a skončil niekde v chodidlách. Zasyčala som a pripravila sa na odchod. Nemala som v pláne vzlietnuť. Krídla som potrebovala na premiestnenie ako doklad, že mám naň povolenie. Príde mi dosť zbytočné mať toľko možností, ako sa dostať z jedného miesta na druhé. Nohy, krídla, kúzla, triky, v niektorých prípadoch dokonca ruky. Ale to nie je podstatné.