Piata časť

    Bol večer. Ulice Listovej zapratal dav ľudí. Úzkou uličkou sa pomedzi nich predieralo červenovlasé dievča, ktoré za ruku držalo malého bacuľatého chlapca s lízankou v ústach, čo si tlačenicu vôbec nevšímal. Naopak, mladá červenovláska túžila každého, do koho narazí, ubiť na smrť.

    Narazili na postavu v plášti. Dievčaťu sa na tvári objavil kamenný výraz, príliš nečitateľný, aby sa dalo rozoznať, čo cíti. Neznámy, alebo neznáma, k nej naklonil hlavu ukrytú v kapucni. Zrazu sa víťazoslávne usmiala. Určite jej niečo hovoril, ale čo to bolo, vie len ona a on. Chlapec, Gedo, stopercentne nie, pretože ho zaujímala jedine tá sladká vec v jeho ústach.

    Červenovláska sa zohla ku Gedovi. Chlapec najskôr nereagoval, ale potom zamrmlal: „Aoyi?“ Zasmiala sa a objala ho. Neznámy v plášti sa zohol tiež, zložil si kapucňu z hlavy a odkryl tak blonďavé vlasy.

    „Prosím, mohli by ste opísať, ako sa to stalo?“

    Tsunade bola tvrdá ženská, ktorá sa s nikým nemaznala, ale teraz jednoducho musela zo svojich zásad upustiť. Sedela za stolom a za ňou sa rozprestierala noc osvetlená hviezdami. Zvonku išiel ruch osláv a radostný smiech. No to, čo mala pred sebou veľmi radosť nepripomínalo. Oproti nej na stoličke sedela schúlená žena a neprestajne plakala. Keď hovorila, nič jej nebolo rozumieť a Tsunade už zvažovala možnosť, že to odloží, kým sa žena upokojí. No tlačil ju čas a ak ide o niečo vážne, je dôležité vyriešiť to ihneď.

    „Ja – ja...“jajkala uplakaná žena krčiac sa na stoličke a s rukami priloženými k mokrej tvári.

    „Hokage-sama, myslím, že by bolo lepšie odložiť to na ráno.“ ozvalo sa z rohu.

    Tsunade vzdychla. Postavila sa a prešla okolo stola. Teraz stála pred plačúcou ženou ako ohromný monument. Žena na ňu uprela červené oči. Tsunade sa k nej zohla a opýtala sa: „Kto bol ten muž?“

    Žena sa zatvárila rozpačito, keď jej pripomenula vraha, čo jej zabil manžela. Už sa však neopovážila rozplakať sa. Tsunade na ňu vrhla prísny pohľad. Žena sa mykla a tíško povedala: „Neviem. Bol ako čierna tma...“

    Chvíľu zostalo ticho a potom sa dvere rozleteli. Stál v nich blonďavý chlapec a za ním ešte niekto.

    „Naruto!“ zvolala Tsunade prísnejšie než kedykoľvek predtým.

    „Ou, pardon.“ zamrmlal, keď si všimol vystrašenú ženu krčiacu sa na stoličke. Vyzerala ešte horšie, ako keď ju našiel. Bolo to pred dvoma dňami a vlastne mu to zachránilo krk, inak by na tom bol aj stokrát horšie, ako ona. Potíšku sa k nej priblížil a milo jej zašepkal: „To bude v poriadku. Mám pre vás prekvapenie.“ Odstúpil sa, aby videla na dve osoby, ktoré stáli za ním. Keď jeho telo odkrylo malého guľatého chlapčeka s ústami zalepenými od cukru, žena sa znovu rozplakala, ale tentoraz od šťastia.

    „Mami!“ zvolal Gedo a hodil sa jej do náručia. Obaja sa smiali. Tsunade mala nečitateľný výraz, ale určite nebola spokojná, že žena zase rumázga. Potrebovala vedieť, kto mohol zabiť bývalého vraha – jej manžela.

    Keď si Naruto všimol, ako sa Tsunade začína mračiť, drgol do Aoyi a spolu podišli bližšie k stolu, za ktorý si práve Hokage sadala.

    „Ehm-ehm.“ Zakašľal. Tsunade podvihla jedno obočie a potom sa spýtavo pozrela na Aoyi.

    „Takže, povedala niečo?“ opýtal sa jej Naruto a nahol sa ku stolu.

    Tsunade si začala masírovať spánky. „Povedala, ale nič som nerozumela. Viem len to, čo si mi povedal ty a toho je sakramentsky málo.“ Naruto sa zamyslel.

    „Stále ste na tom lepšie ako ja.“ ozvala sa Aoyi. „Ja neviem vôbec nič.“ A zachechtala sa.

    „Musíme zistiť, čo sa tam vlastne stalo a hlavne, čo sa dialo, po tom ako ju zajali.“ povedala Tsunade.

    „Chceš ma poslať na ďalšiu misiu?“ opýtal sa Naruto a uprel na ňu azúrové oči, v ktorým si všimla náznak únavy. Prešla pohľadom po miestnosti a zastavila ho na matke objímajúcej svoje dieťa. Chvíľu zostala zarazená. Naruto jej mávol rukou popred tvár. „Haló?“

    Udrela ho.

    „Kakashi!“ zvolala smerom k rohu, kde sa jounin skrýval.

    „Áno?“ ozvalo sa z neho.

    „Odveď Geda a jeho matku za Shizune!“ Urobil to. Potom zostali Naruto a Aoyi s Hokage sami. Aoyi sa pritiahla k Narutovi, keď na ňu Tsunade vrhla vražedný pohľad.

    „Čo som urobila?“ opýtala sa vyľakane.

    „Neodišla.“ rázne odpovedala Tsunade. Aoyi to očividne naštvalo. Týždne sa o to malé prasa starala a teraz sa ani nemôže dozvedieť prečo?! Tomu ona hovorí spravodlivosť?

    „Nechápem, prečo by mala odísť.“ povedal Naruto a pozrel sa na Aoyi. Tsunade vzdychla.

    „Nie je kunoichi z Listovej a všetko, čo sa týka misií, nepatrí do uší nejakému obyčajnému pocestnému!“ Začala pokojne, ale posledné slová zvolala.

    „Obyčajný pocestný?!“ zhrozila sa Aoyi. „Starala som sa o vaše záležitosti!“ ukázala na ňu prstom. „Naruto, povedz niečo!“

    „Ehm...ja...myslím si, že...že by bolo najlepšie...nechať to na potom.“ Keď dopovedal, zostalo ticho. Aoyi naňho vyvaľovala oči a Tsunade na tvári sedel stále ten istý výraz.

    „Máš pravdu.“ uznala Hokage po chvíli. „Všetci sme unavení. Preberieme to ráno.“ Postavila sa a prešla okolo nich ku dverám. „Dám si vás zavolať.“ Na to sa tí dva pobrali von. Keď Aoyi prechádzala popri nej, zamrmlala: „Nikdy by som nechcela byť kunoichi z Listovej.“ Odteraz už nie, dodala pre seba.

     Ulice už neboli také preplnené, ale ešte stále sa dalo natrafiť na miesta, kde ste narážali do každej druhej osoby.

    „Odkiaľ sa tu nabralo toľko ľudí!“ zabručal Naruto, keď sa snažili dostať ku Ichiraku. V bruchu mu už škvŕkalo asi hodinu a jediné, po čom túžil, bola miska toho najlepšie rámenu. Aoyi na tom nebola o nič lepšie, ale pred spaním zásadne nejedla. „Možno ešte nepôjdeš spať.“ presviedčal ju Naruto.

    Pred Ichirakom stál zástup ľudí. Všetci Naruta zdravili a vítali sa s ním

    „Aké je to byť slávnym?“ opýtala sa ho Aoyi uštipačne, lebo vedela, že to neznáša.

    „Raz to možno zistíš.“ odpovedal Naruto. Usmiala sa, ale potom ešte dodal: „Aj keď pochybujem...“ Zvraštila čelo a už ho išla tresknúť po hlave, no on si ju chránil rukami. Nakoniec s toho zostalo len pohrozenie. Zasmiala sa a prehodila ruku okolo jeho pliec.

    Kým stáli v rade, odniekiaľ k nim doľahlo volanie ich mien. Obzerali sa, ale nikoho nevideli. Potom medzi davom ľudí zazreli ružové vlasy. Sakura k nim bežala najrýchlejšie ako mohla. Keď sa predrala cez poslednú skupinku, čo je stála v ceste, hodila sa Narutovi okolo pliec, až spadli na zem. Aoyi sa rozrehotala. Nebolo to totiž privítanie, len to tak vypadalo.

    „Začo to bolo???“ ubolene sa opýtal zo zeme.

    „Nechal si ma samu napospas šiestim – nie, siedmim ninjom, ak to vôbec boli ninjovia! Už nikdy s tebou na žiadnu misiu nepôjdem, ani keby si prosil na kolenách!“ okríkla ho.

    Chcel niečo namietnuť, ale potom to vzdal. Postavil sa zo zeme a oprášil si zadok a chrbát.

    „Som úplne mŕtvy, ale vám dvom to nestačí, čo?“ Sakura s Aoyi pokrútili hlavou.

    „Na revanš ti zajtra urobím moju úžasnú masáž.“ povedala Aoyi a vycerila biele zuby.

    „A ja ti vyliečim všetky zranenia.“ pridala sa Sakura, keď sa upokojila.

    Naruto sa uškeril. „A urobíš ďalšie.“