Piata časť

    V Derílií boli podzemné priestory možno väčšie ako tie nad nimi. Dokážete si predstaviť, akú to muselo mať rozlohu? Nie. Ja som ani nevedela, že tam nejaké sú. Ale sú tam, určené na úplne iné účely. Sklad zbraní, dielne, kováčstvo, všetky možné remeslá, hladomorne, žaláre a vezenie, do ktorého ma poslal Pán s piatimi strážami a princom. Väčšinou sme sa predierali úzkymi chodbičkami, ale posledná miestnosť, ktorú som videla bola široká ako všetky arény Derílie dokopy. A takisto som sa nemohla zbaviť pocitu, že je to presná kópia Zlatej siene tam hore, možno o trošku väčšia a nemala zlaté steny, ale na stĺpoch boli rovnaké rezby a boli rovnako rozmiestnené. Obzerala som sa všetkými možnými smermi, ale pätica strážcov okolo mňa mi bránila vo výhľade. Našťastie, tí sa od nás oddelili, vošli do ďalšej úzkej chodbičky, ale...Prečo sa k nim pridala tá úbohá žena? Vyzerala veľmi zničene. Princ ma strčil cez úzke zlaté dvere do veľkej, sviecami osvetlenej komnaty. Keď zatváral, ubezpečil sa či nás nikto nesleduje.

    „Čo to...?“ začalo som, ale zakryl mi ústa a priložil si prst k ústam.

    „Psst. Nie sme tu sami.“ Zašepkal mi do ucha, tak, že som cítila jeho teplý dych. Rozhliadol sa, ja som urobila to isté. Celá miestnosť bola prázdna, akurát tak v rohu boli dve staré kreslá s miniatúrnym stolíkom, na ktorom bola položená ďalšia sviečka. Princ nazrel do drevených dverí v druhom rohu.

    „Počkaj tu.“ Povedal a stratil sa v tme. Čakala som so zatajeným dychom stále pozorujúc dvere. Sem tam sa ozvalo nejaké tiché buchnutie či zavŕzganie.  Už to trvalo dlho, podišla som k dverám a vkročila do tej strašidelnej tmy. Zrazu som pocítila chlad, striaslo ma. Rýchlo som sa vrátila naspäť do tepla a svetla.

    „Neznášam tmu...“zamrmlala som si pre seba.

    „Nie si sama.“ Ozvalo sa mi za chrbtom. Zľakla som sa. Princ zavrel dvere a studený vánok sa stratil. Bola som naozaj vystrašená. Snažila som sa ohriať si ruky.

    „Čo je?“ zachechtal sa, „ vyzeráš, ako by ťa niečo vystrašilo.“

    „To nie je smiešne.“ Trasúc som sa obhájila.

    „Podľa mňa je...“ Uškrnul sa a odkráčal ku kreslám. Zvalil sa na ne, akoby bol vyčerpaný z nejakej veľmi namáhavej ceste. Striasla som zo seba husiu kožu a prisadla si k nemu.

    „Nevypadá to tu ako vezenie.“ Zahlásila som. Princ bol ticho, hlava zaklonená, oči zavreté, nohy rozkročené – zábavný pohľad, ale ja som chcela vedieť, prečo nie som vo vezení.

    „Halóó...“ zvýšila som hlas.

    „Čo?...Ach, prepáč.“ Prebral sa a posadil normálne. Pošúchal si oči a začal:

    „Toto bola niekedy komnata môjho otca, ešte keď bol malý. Všetko čo je tu dole, bolo niekedy hore, ale môj starý otec sa na sklonku života rozhodol všetko zasypať a postaviť novú Deríliu, ale nemal dosť času, aby ju dokončil.“

    „Ale prečo som tu a nie vo vezení?“ opýtala som sa.

    „Prečo? Chceš byť? Môžem to zariadiť.“ Postavil sa z kresla a podal mi ruku. Chytila som sa a...pritiahol si ma k sebe. Nemohla som sa ani pohnúť. Díval sa mi do očí a myslím, že bol pripravený ma pobozkať.

    „Bolí to...“ pošepkala som. Zastal. Pomaly ma pustil, ale neprestal sa mi dívať do očí. „Si silný....veľmi.“ zamračila som sa. Takú silu som na tele ešte nepocítila, ani ten valibuk toľko nevážil, aby mi pukali kosti, no tu, k tomu skoro došlo.

    „Nemôžem ti ublížiť. Tebe nie.“ Povedal zmetene a pomaly sa posadil naspäť do kresla. Tiež som sa posadila. Dlhú dobu bolo ticho. Ponorila som sa do rozmýšľania nad tým, ako ma priťahuje a ako ja priťahujem jeho, ako dva magnety.

    „Ak chceš vedieť, prečo sa môj starý otec rozhodol postaviť novú Deríliu, to ti bohužiaľ nebudem môcť povedať, pretože to nikto nevie.“ Začal znovu. Počúvala som každé jeho slovko, aj keď neviem, na čo mi to rozprával. „Keď umrel a jeho post zaujal môj mladý otec, snažil sa jeho plány dokončiť, ale nepodarilo sa mu to. Bez jeho otca nie...Hovoril, že mu chýbali nejaké plánky, náčrty. Prerobil len časť podzemia na úkryty a sklady. Po mojom narodení zo všetkým skončil. Venoval sa iba mne. Možno to tak nevypadá, ale je to dobrý otec a veľmi dobrý vodca. Chce len slobodu, to mi prosím ťa ver. Ale oni nám na to nikdy nedali šancu. My za našich predkov nemôžeme, nikto za nich nemôže ani ty...“

    „Ja? Čo to má spoločné so mnou?“ Uvedomil si, že urobil chybu a snažil sa to nejako ututlať.

    „Veď...tak ako hocijaký iný človek, nemôžeš za to, aký boli tovji predchodcovia...“

    „Čo ty vieš o mojich predchodcoch?“ zvýšila som hlas. Nezdalo sa mi to, ako začal o plánoch jeho starého otca a prešiel pri tom ku mne.

    „Nič! Zabudni na to, že som niečo povedal.“ Rýchlo sa obhajoval. Potom bolo zase ticho.

    „Už mi konečne povieš, prečo nie som vo vezení?“ opýtala som sa tlmene.

    „Nikto ťa tam neposielal. Otec povedal stážam : Odveďte ju dolu! nie:  odveďte ju do vezenia.“ Odpovedal možno trošku pohŕdavo. No možno sa mi to iba zdalo. Domyslela som si jeho tón k situácií, v akej sme sa nachádzali. Mlčala som ja, mlčal on. Sviečka na stolčeku pomaly zhasla a za ňou to zopakovali aj ostatné sviece. Zostala svietiť len jedna jediná, v pravo na stene.

    „Bojím sa tmy...“ priznala som a objala si ramená rukami, pretože bez ohňa už nebolo ani teplo.

    „Aj ja...a nečuduj sa.“ Povedal mrazivo.

    „Ale tam v tej...“ začala som.

    „Musel som sa presvedčiť, že v najhoršom prípade, budem mať posily.“ Prerušil ma.

    „Nerozumiem. Aké posily?“ otočila som sa naňho.