Prvá časť

    „Pred pár mesiacmi sa skončila vojna, ktorá doslova otriasla svetom. Nepriateľ padol a my sme zvíťazili. A myslím, že zaslúžene, aj keď poniektorí by so mnou asi nesúhlasili. Teda, niektorí si myslia, že my sme tí zlí. Nech je to už ako chce, v ten deň sa neskončila len vojna, ale aj moje ťažké utrpenie, ktoré som so sebou vláčila celý život.“

     „Aké utrpenie?“ opýtal sa chlapec s pusou prepchatou rezancami a ešte si ich tam zopár natlačil.

     „Čo?“ prekvapene zvolalo dievča, vlastne už žena. Zrejme si neuvedomila, že hovorila nahlas.

     „Aké utrpenie.“ Zopakoval chlapec a sťažka prehltol obrovské sústo, ktoré si tak pracne napratal do pusy, bez toho aby aspoň raz prežul. Obrátil hlavu k žene vedľa neho a uprel na ňu svoje veľké modré oči. Teraz, keď už má misku prázdnu, sa pokojne môže zaujímať aj o niečo iné, než len o jedlo.

     „Ale nič. Len som nahlas premýšľala.“ Usmiala sa. Chlapec pohodil plecom a vypýtal si ďalšiu porciu. Aoyi prevrátila očami, zobrala misku a podišla ku sporáku. Zatiaľ čo naberala do misky ešte stále horúci rámen, chlapec sa hojdal na stoličke a pospevoval si detskú riekanku. Pripomenul jej detské časy. Presne túto riekanku ju naučila...vlastne, nevie meno tej osoby, nikdy jej ho nepovedala, ale boli si veľmi blízke. Nahradila jej matku, ktorú stratila.

     „Tak, nech sa páči.“ Položila misku pred chlapca s úprimným úsmevom a vrátila sa naspäť k hrncom. Malý zaplesal a pustil sa do jedenia. Aoyi nabrala ešte jednu misku pre seba a sadla si zas vedľa neho.

     „Itadakimasu!“ zamrmlala si len tak pre seba, lebo chlapec jej už nevenoval ani trochu pozornosti.

     Keď dovečerali, umyla riad a nezjedené zvyšky chcela odložiť do chladničky, lenže už žiadne nezostali.

     „Ten malý už vážne potrebuje pomoc.“ Pomyslela si hľadiac na dno prázdneho hrnca. Nahlas vzdychla a dala hrniec do drezu. Podišla k dverám kuchyne a zhasla svetlo. Umyje ho zajtra, veď jej nikam neutečie. Zívla si a odtackala sa do izby. Chlapec už ležal rozvalený na jej posteli a detsky chrápal. Čaká ju ďalšia rušivá noc. Pomaly si ľahla do vankúšov na zemi, ktoré sú už viac ako dva týždne jej náhradou za milovanú posteľ

    „Ach, mäkučká perinka, chýbaš mi.“ Zašepkala. Smutne sa pozrela na posteľ a natiahla za ňou ruky. To malé prasa ju celú oslintá. „Och, už sa teším, keď tu budem zase sama. Teda, nie až tak sama. Dúfam...“ S týmito slovami a s úsmevom na tvári, zaspala.

     „Aoyi...Aoyi...Aoyi!!!“

     „Ááá! Č-čo sa deje?“ Aoyi prudko vyletela zo spánku. To zvolanie ju úplne prebralo. Otočila hlavu smerom ku svojej posteli.

     „Gedo?“ Keď uvidela bacuľatú tváričku malého chlapca, ako sa nakláňa nad ňou, jej prekvapený výraz tvári prešiel do nahnevaného výrazu slečny nebezpečnej. „Zbláznil si sa?“ tlmene precedila pomedzi zuby.

     „Niekto klopal.“ Celkom pokojne povedal. „A takisto je čas na raňajky.“ Dodal s úsmevom.

     „Ja ho asi zabijem.“ pomyslela si a zdvihla sa zo zeme. Chvíľu iba nečinne stála. Snažila sa dýchať potichu.

     „Ty nepôjdeš otvoriť?“ opýtala sa malá guľa.

     „Nič nepočujem.“ Neprítomne odpovedala. Oči stále upierala na otvorené dvere izby, za ktorými boli ďalšie dvere, zatvorené, zamknuté a nikto na ne neklopal. „Zrejme sa ti to len zdalo.“ Mávla rukou a zase si ľahla do svojho pelechu. Ruky si zložila pod hlavu a hlboko vzdychla. Chvíľu bolo ticho. Chlapec tiež nič nehovoril, no po tej chvíľke ticha...: „A čo moje raňajky?“

     Aoyi v momente doplo, o čo tu vlastne šlo. Zvraštila obočie a pohľadom prepichla Gedovo tučné brucho.

     „Naruto, Naruto... keď sa vrátiš, roztrieskam ti hlavu o stenu za to, že si mi toto dieťa hodil na krk!“ zakričala si v mysli a len veľmi neochotne sa znovu postavila. Snažiac sa premôcť únavu, odišla do kuchyne a pustila sa do príprav raňajok. Chlapec ju nasledoval.