Prvá časť

    Južné kráľovstvo Sathemu- najväčšieho kontinentu Elézie - sa po skončení Veľkej vojny stali útočiskom pre kmene barbarov. Kráľovské vojská prehrávali jednu bitku za druhou a barbari si podmaňovali čoraz väčšie územie. No kráľ sa nenechal utlačovať. Zhromaždil všetky jednotky, ktoré mu zostali a poprosil o pomoc susedné kráľovstvá. V poslednej bitke sa im konečne podarilo barbarov zahnať na východ do pustatín. Ubehlo pár rokov a kráľovstvo žilo opäť slobodne. Aspoň si to všetci mysleli. Barbari mali viac sebavedomia ako rozumu a podarilo sa im rozšíriť svoje územia na východné ostrovy a do južných lesov a to bez toho, aby na seba upútali pozornosť. Zatiaľ čo sa ľud radoval, v južných lesoch pomaly vznikalo nové kráľovstvo - kráľovstvo tyranie...

    Už dlhé roky prežívam z dňa na deň v Derrílií - Aréne smrti, kde sa barbari bavia súbojmi Na život a na smrť malých detí čí dospievajúcich. Unášajú ich z domovov, z miest, ktoré stráži tisícka vojakov a nikto im na to dosiaľ neprišiel. Vysvetľujú si to len pod hŕstkou rozprávok, že ľud trestajú Najvyšší. Nie! Zomierajú tú nevinní! Nikto sa barbarom nepostaví, pretože sú silný. No je tu niečo, čomu nerozumiem – Prečo sa teda skrývajú, zdržiavajú v ústraní? Rada by som sa to dozvedela , ale teraz sa musím sústrediť na niečo oveľa dôležitejšie. Na sobotňajší Zápas Krvi vybrali práve mňa. 

    Bude to iné. Doposiaľ som mala výhodu staršieho a skúsenejšieho bojovníka, ale tento zápas sa môže stať mojím koncom, alebo sa stane začiatkom -začiatkom cesty k slobode. Porazený sa stane skutočne porazeným, až keď zomrie. A najhoršie na tom je, že netuší proti komu budem bojovať. Na čo všetko sa má pripraviť? Ako to bude prebiehať? Všetko je tak napäté, ale ja nemám strach. Nebojím sa nikoho a ničoho, ani smrti. V prostredí, v ktorom žijem by som ju privítala s úsmevom a presne to aj urobím. Budem sa usmievať... Zajtra je môj veľký deň - najhorší deň môjho života.

    Ráno bolo ako každé iné, no keď som vstúpila do jedálne ozval sa ohromný potlesk. Sadla som si k stolu, všetci mi priali, aby som to vyhrala a užila si slobodu. Zvláštne, že nikomu nenapadlo, že ak by som aj vyhrala a mohla odísť, varovala by som kráľa a všetko by sa vyriešilo. Najviac pravdepodobná je možnosť, že v nádej na slobodu už nikto neverí. Prešla ma chuť do jedla. Zrazu celá miestnosť potemnela, všetci stíchli, bolo počuť už len kroky Shardéra – veliteľa. Kráčal pomaly popri dlhom stole a pohľad mal stále upretý na zem. Zastavil sa predo mnou. Zdvihol pohľad. Z jeho čiernych očí bolo cítiť, čo si o mne myslí.

    „Teba vybrali na dnešný zápas?“ Opýtal sa. Odpovedala som. Zamyslel sa a otočil sa ku mne chrbtom.

    „Predstúp!“ zakričal na mňa spoza pleca. Všetkých striaslo od hrôzy. Postavila som sa. Srdce sa mi rozbúchalo a cítila som, ako mi po čele steká pot. To nemôže byť strach!, pomyslela som si.

    „Náš pán ťa chce pred zápasom vidieť.“ Povedal Shardér tichým hlasom, až mi to znelo smiešne. Ale nič by ma nedokázalo rozosmiať, pretože to čo povedal, ešte nikdy predtým nepovedal. Striaslo ma. Shardér podišiel k dverám jedálne a naznačil mi, aby som ho nasledovala.

    V severnej časti Derrílií som nikdy nebola. Nikto z nás tam nemal prístup, vlastne...nikto nemal prístup nikam okrem spální, jedálne, parku a ringu. Prechádzali sme cez úzke chodby, Shardér popredu, ja za ním a za mnou ešte dvaja pivom páchnuci strážcovia.  Trvalo to asi takých desať minút, kým sme prišli k hlavnému stanu Derílie. To svedčí o tom, aký veľký priestor zabrali barbari a ako rýchlo dokázali vybudovať tak obrovský komplex. Neuveriteľné! Stáli sme pred obrovskou bránou, ktorá bola lemovaná zlatými obrubami. Nerozumiem! Majú zlato, moc, národ, priestor...tak prečo sa skrývajú? A pred kým? Nič nedáva zmysel...Čakala som, že sa brána otvorí, ale nič. Len sme tam tak stáli, všetci ticho, bolo počuť ako dýchame. Zrazu sa ozval strašný hrmot a brána sa s vrzgotom začala pomaly otvárať. Po piatich minútach sme už konečne dorazili na miesto. Stála som v zlatom vykladanej sieni, kde sa to hemžilo barbarmi. Všade bola ohlušujúca vrava a ledva som počula čo hovorí Shardér.

    „Pán ťa čaká vo svojich komnatách. Choď! Tadiaľ! Už vedia, že prídeš...“ Rozumela som mu asi tak len každé druhé slovo, ale podľa toho, že rukou ukazoval na dvere v ľavo, som pochopila kam mám ísť. Predrala som sa cez skupinku veľmi pekne oblečených žien, ktoré mi rozdávali úsmevy jedna radosť. Keď som sa dostala k dverám, jedna z nich otvorila dvere a jemne ma postrčila dnu. Dvere sa zavreli a vrava prestala. V miestnosti bolo šero. Jediným zdrojom svetla bola horiaca sviečka položená na stolíku vedľa mňa. Pomaly som pohla dopredu.

    „Tam vonku musí byť poriadny hluk.“ Ozvalo sa s kúta. Bol to hrubý, no mladý mužský hlas. Zrýchlila som smerom k nemu, ale niečo ma zastavilo. Obzrela som sa. Stála za mnou jedna s tých žien vonku. Pozerala sa na mňa strach vzbudzujúcimi očami, ale ja nedokážem mať strach a dala som jej to aj patrične najavo.

    „Kto ste? Netuším čo sa deje, takže...“ rozhovorila som sa smerom k neznámemu hlasu.

    „Ticho!“ ozvalo sa. „Všetko sa dozvieš.“