Šiesta časť

    Všetko to bol dopredu pripravený plán. Ako som mohla byť len taká slepá a nevšimnúť si, čo sa okolo mňa v skutočnosti deje? Prepadala som sa pod zem, do temnoty, ktorá zo mňa vysávala všetku energiu. Nebola som schopná nijako sa brániť. Prečo ma sklamanie tak ubíja? Prečo sa nedokážem vyrovnať zo životom? Myslím, že on to bude vedieť.

    Podarilo sa mi ujsť od princa, ale nie od stráží, ktoré na mňa poslal jeho otec, keď sa dozvedel, že nie som vo vezení. A možno by mi tam bolo aj lepšie, pretože by k nijakému prevratu skutočností nedošlo a ja by som bola čistá. Ale nie...Zase sa muselo všetko pokaziť. Naozaj netuším, prečo mám ešte stále chuť do života, keď mi ju každá udalosť tak často vytrháva z rúk. Je mojím osudom stále utekať?

    Keď svieca zhasla , rozbehla som sa oproti dverám, ktoré som potom v tme nemohla nájsť, respektíve tú ich malú kľučku. Nevidela som ani na krok a spoliehala som sa len na svoje ostatné zmysly. Cítila som, že je pri mne blízko a nič mu nebráni, aby ma zastavil. Chytil ma za zápästie. Počula som ako mi pukali kosti. Snažila som sa nájsť tú prekliatu kľučku! Princ ma chytil za rameno a snažil sa ma zase pritiahnuť k sebe. No práve vtedy sa vo mne prebrala tá sila, ktorú som potrebovala. Ani neviem, čo presne sa stalo, ale dvere boli preč a princ niekde na opačnom konci komnaty. Osvietilo ma svetlo z veľkej miestnosti, podobajúcej sa na Zlatú sieň. Moje oči sa snažili privyknúť si na tuhé svetlo. Netrvalo to dlho a tak som neváhala a začala utekať. Nevnímala som moje boľavé zápästie a rameno. Ten princ určite nie je normálny. Je to nejaká príšera  s nadľudskou silou v ľudskom tele. Aj keď musím priznať, že vo veľmi príťažlivom ľudskom tele. Bežala som. Keď som sa dostala do úzkych chodbičiek, cestu mi zatarasilo niekoľko stráží. Zastavila som, otočila sa, ale prišli aj z druhej strany. Ani von, ani dnu. Bola som v pasci...

    Schytili ma za ruky a na hlavu dali vrece. Kopala som, snažila sa mávať rukami a striasť ich, ale bolo ich veľa a ja som bola sama, navyše tá sila je k ničomu. Dodáva mi odhodlanie, ktoré trvá asi tak minútu a potom sa stratí. Bola som naštvaná, doslova som zúrila, nechcela som, aby ma niekto držal, ktokoľvek sa ma dotýkal. Začala som kričať. Cez vrece som síce nič nevidela, ale cítila som, že ich to znepokojuje.

    „Prestaňte! Pustite ma! Ako sa opovažujete!“ vrieskala som.

    Zrazu sa ozvalo akési hlasité trúbenie. Všetci sa prestali hýbať, len ja som sa vrtela a snažila vymaniť zo zajatia. Nič som nepočula, nič nevidela, až do chvíle, keď trúbenie prestalo. Niekto mi strhol vrece z hlavy. Bol to vysoký, bradatý muž, oblečený ako pirát.

    „Pane.“ Povedala som napoly prekvapene, napoly zdesene.

    „Ospravedlňujem sa.“ Povedal a chytil ma za poranené zápästie. Chvíľu si ho prezeral. Bolelo ma to, ale bola som ticho. Nechcela som pred ním jajkať pre bolesť. „Hmm? Nie je to nič vážne. Dva-tri týždne a bude v poriadku.“ Dodal.

    „Prečo?“ vyletelo zo mňa neisto.

    „Čo, prečo?“ opýtal sa s úsmevom.

    „Poslali ste ma do väzenia a teraz mi prezeráte zranené zápästie.“ Nechápavo som povedala a odhrnula si vlasy z tváre.

    „Ale nie, nie. Väzenie? Prosím ťa...“ mávol rukou a gestom naznačil, aby som ho nasledovala. „Určite si už o nich počula.“ Začal prívetivo. Držal ruky za chrbtom a pomaly kráčal vedľa mňa. Stráže sa stratili kdesi za nami.

    „O kom, pane?“ opýtala som sa.

    „O démonoch.“ Povedal to s takým tónom, že človeka strasie hrôzou. Sklonila som hlavu a zamračila tvár.

    „Nič ti to nehovorí? Sú to magické bytosti tohto...“ povedal, no zarazil sa. Pohľad mu padol na princa, ktorý stál neďaleko pred nami. Aj ja som spozornela. Tvár sa mi skrivila a v očiach vzplanul oheň nenávisti. Pán pomaly kráčal dopredu za synom, no ja som zastavila. V celom tele sa búrila krv. Pohľad naňho – ako na diabla. Rozhodovala som sa, koho viacej nenávidieť. Toho, kto ma zobral od mojej rodiny a zotročil? Alebo toho, komu som dôverovala a sklamal ma? Ani jedna možnosť sa mi nepáčila, no na druhej strane - ani o jednom som nevedela dosť, aby som ich mohla nejako posúdiť.

    Pán pristúpil tesne pred princa a pohľad na to, čo sa dialo potom bol celkom zábavný. Dal mu facku. Takú riadne otcovskú, akoby to bol len malý chlapec, ktorý nepočúvol svojho prísneho tatka. Nemohla som sa brániť úsmevu, ale to nevadilo. Nikto si to našťastie nevšimol.

    „Poď!“ otočil sa ku mne Pán. Rýchlo som prešla okolo princa s diabolským úškrnom a prižmúrenými očami. To ho muselo poriadne naštvať. Netrápilo ma, že videl čo sa so mnou niekedy deje, bola som šťastná, že som sa mu za ten únos mohla aspoň nejako odplatiť.

    S Pánom sme prešli dlhú cestu, kým sme sa dostali na miesto, kam sme išli. A celú tú cestu sme boli ticho ako muchy. Zápästie ma prestalo bolieť a myslím, že sa aj zahojilo. Keď sme prišli na určené miesto, teda pred velikánske schody vediace niekam hore, zastavil ma a povedal:

    „Od teraz si voľná.“ Vytreštila som na neho oči. Gestom mi naznačil, aby som vyšla po schodoch. Netušila som, kam schody vedú, ale cítila som, že ho musím poslúchnuť. Postupovala som pomaly hore. Asi v polovici som sa otočila, aby som mu mohla zakývať, ale už bol preč. Je zvláštne, ako sa nenávisť k jednému človekovi, ktorý vám zničil život, doslova stratí, keď sa vám ho snaží vrátiť. No mala som pochybnosti, či to nie je len ďalšia pasca. Čo ak ma tam hore čaká niečo stokrát horšie, ako to čo som zažila doteraz? Nuž...pokiaľ tam nevyjdem, tak to nezistím. Utešovalo ma pomyslenie, žeby to mohla byť naozaj sloboda. Postupovala som vyššie a vyššie. Boleli ma nohy. Začalo sa rozjasňovať. Zatienila som si, pretože mi priamo do očí svietili slnečné lúče. Nemohla som uveriť, že sa to skutočne stalo. Bola som voľná...