Štvrtá časť

    Ayoi mala konečne nerušený spánok. Nijaké chrápanie, nijaká tvrdá zem, len čarovné ticho a mäkučká hodvábna perina. Ráno, keď sa prebrala, čakala, že na ňu budú zízať veľké, guľaté, detské oči prosiace o raňajky, ale namiesto toho na ňu upieral zrak plyšový maco, ktorého dostala od Naruta. Usmiala sa a ešte na chvíľu zatvorila oči. Na lícach cítila ranné lúče a čerstvý vánok k nej cez pootvorené okno doniesol nádhernú vôňu. Pomrvila sa a ešte viac si k sebe pritisla perinu. Prešla polhodina, kým sa prinútila vstať z postele. Ponaťahovala sa, pár krát zazívala a pobrala sa do kuchyne pripraviť si niečo na raňajky. Otvorila chladničku, no nič v nej nenašla. Hlavou jej preletela zúrivá myšlienka. Gedo! Skrčila nos a tresla dverami chladničky. Naduto odkráčala naspäť do izby a sadla si na posteľ.

    „Gedo, Gedo, Gedo...Kvôli tebe nemám čo do úst vložiť a to už ťa mám s krku.“ Hlavu jej zaplavili myšlienky podobného typu. Prudko vstala, obliekla sa, umyla a odišla. Zase tresla dverami, netušiac, že následný otras jej rozbije vázičku. Vonku bolo teplo, aj keď povieval studený vánok. Obloha bola jasná, bez jediného obláčika. Chýbali jej – oblaky. Celý jej život je spojený z nebom, jej meno, miesto kde žila, schopnosti, ktoré má. Patrí tam hore.

    Nie s veľmi dobrou náladou, vykročila smerom k Ichiraku – tak ako včera. Ulice už boli zaplnené ľuďmi. Až teraz si uvedomila, že vstala neskoro. Pridala do tempa a za pár minút už zdravila Ayame, ktorá jej okamžite chystala misku rámenu.

    „A kde máš toho malého?“ nadhodila Ayame zvedavo.

    „Našťastie si ho už vzala Hokage.“ usmiala sa spokojne Aoyi netrpezlivo čakajúc na svoje raňajky. Ayame sa zachichotala a tým ich konverzácia skončila. Aoyi dostala misku lahodne voňajúceho rámenu a s chuťou sa pustila do jedla. Onedlho si k nej niekto prisadol, ale jej prázdny žalúdok mal prednosť. Pozdravil ju. Bol to mužský hlas a znel ako...

    „Kakashi?!“ prekvapene zvolala s plnými ústami rezancov, keď otočila hlavu k spolusediacemu. Tvár jej sčervenala. Rýchlo vcucla rezance do seba a ťažko prehltla.

    „Dob-dobré ráno!“ pozdravila a vystrúhala zahanbený úsmev.

    „Vidím, že ten malý ti vyjedol všetky zásoby.“

    „Ako viete?“ začudovala sa.

    „No, nechodievaš sem často a keď už prídeš, môže to mať len dva dôvody: Dostala si chuť na najlepší rámen v celej Konohe, alebo máš prázdnu chladničku.“ zajasal.

    Aoyi dostala tik do oka. Tento tu je Narutov sensei? To mnohé vysvetľuje...

    „Máte pravdu.“ uškrnula sa Aoyi a rýchlo dojedla, čo jej zostalo v miske.

    „Ďakujem, Ayame, bolo to vynikajúce. Pozdravuj otca. Dovi, Kakashi-sensei.“

    „A-ahoj!“

    Rýchlo preč! Rýchlo preč! Nevedela kam má vlastne namierené, hlavne nech sa od neho dostane čo najďalej. Mala divný pocit, že pôjde za ňou a tak sa aj stalo. Obzerala sa a videla ako sa Kakashiho tvár objavila spoza závesov Ichiraku. Zrýchlila. Chvíľu sa dívala pred seba, no ten divný pocit ju neprešiel. Ešte raz sa obzrela. Zrazu zastavila, ale nie pretože by chcela. Narazila. Tvár sa jej zatisla do bundy s veľmi známou vôňou. Kútiky úst sa jej podvihli.

    „Nar...?“

    „Aoyi! Počkaj! Mám pre teba...Ha?! Naruto!“

    „Kakashi sensei?“ prekvapene zvolal Naruto s Aoyinou tvárou pritisnutou k hrudi. Držal ju okolo pliec, aby nespadla. Vôbec mu neprekážalo, že chúďa nemôže dýchať.

    „Už som ťa dlho nevidel.“ povedal Kakashi zamyslene.

    „Bol som na misii. Skoro dva týždne!“ vyprával Naruto, nedbajúc na Aoyi, ktorá už pomaly omdlievala. Vrtela sa, mykala sa, ale on ju držal tak pevne, že to bolo takmer márne. Pozbierala všetky sily a uvolnila chakru.

    „Kai!“ zrevala. Naruto odletel. Kakashi zkamenel. Ešte nikdy nevidel niečo podobné.

    „Uvoľnením chakry si sa oslobodila z jeho zovretia, ako keby si bola uväznená...“ užasnuto poznamenal sensei.

    „Však som aj bola.“ dychčala Aoyi. „Nechceli ste mi niečo povedať?“

    „Ach, áno. Odkaz od Hokage. Chce, aby si prišla za ňou. Mám ťa priviesť. A Naruto by mohol ísť tiež.“ ukázal na kontajnery, v ktorých sa niekto postavil - chlapec, celý od odpadkov – snažiac sa dostať sa z nich von.

    „Vždy dobrá trefa, Aoyi.“ zachrapčal, keď sa konečne dotackal k nim.

    „Hm. Nikdy mi neber prívod vzduchu.“ pohrozila mu.

    „Čo chce so mnou Hokage?“ opýtala sa Kakashiho, keď oberala z Naruta smeti.

    „Hmm...myslím, že Shizune musí niekam na čas odísť, takže sa treba postarať o toho malého chlapca.“

    Naruto s Aoyi zbystreli. Vymenili si obávané pohľady, potom upreli oči na Kakashiho.

    „Toho má na starosti Naruto.“ šibalsky sa usmiala a ukázala naňho.

    „Čože?!“

    „Tsunade –sama sa určite poteší, keď tam uvidí vás oboch.“ poškrabal si Kakashi hlavu.

    Aoyi sa zamračila. Naruto na ňu hodil vražedný pohľad. Nasledovali námietky a dohady o opatere, Kakashiho poznámka, že sú ako manželia, čo oni ihneď popreli a potom s ním odišli za Hokage.

    „Ty sa budeš oňho starať!“

    „Nie, ty!“ tlmene sa hádali cestou.

    „Dostávate ho do opatery obidvaja!!!“ zrevala Tsunade, keď ich hádka vyvrcholila do fyzického násilia, v ktorom ako vždy viedla Aoyi.