Štvrtá časť
29.08.2013 06:11Toto nie som ja...Toto nie som ja...Je to niekto iný?
Shardér bol už určite vonku, ale Margarethine kroky som počula ešte pred vchodom. Pomaly som podišla k vrátam a opatrne nazrela cez chodbičku von. Shardér stál otočený chrbtom. Môj tep aj dych sa zrýchlil. Rozbehla som sa von, priamo na Shardéra. Margareth stála vedľa neho. Nuž...zrazila som ich obidvoch. Bežala som tak rýchlo ako som dokázala a bolo to rýchlejšie než obvykle. Netrápilo ma, kto beží za mnou, ale kto beží oproti. Pár krát som sa musela prekoprcnúť po tom blate, aby som sa vyhla zrážke - zrážke s osobami, ktoré ma chceli zastaviť a s ostrými vecami, čo ma chceli zabiť. Ani som poriadne nevnímala to, že sa na mňa s každej strany valia stráže. Nerozmýšľala som nad tým, čo bude, keď to bude. Spoliehala som sa na to, že zo všetkého vždy vykĺznem. Takú akciu človek nezažíva každý deň, ale ani ja som sa nesprávala ako každý deň. Ak sa mi podarí ujsť, prvé čo budem chcieť zistiť je, čo sa to so mnou deje!
Keď som sa už konečne blížila k bráne, ktorá bola sakramnesky vysoká, niečo mi vrazilo do chrbta. Spadla som na zem a obraz sa mi rozmazával. Snažila som sa rukou odstrániť to, čo sa mi zapichlo do chrbta. Dýka s otrávenou čepeľou...veľmi chytré. Nemohla som sa už ani pohnúť, ale niečo mi vravelo, že to nie je koniec. Prišlo to na mňa zase. Obraz sa znovu zostril, dýku som si z chrbta vytiahla a odhodila ju. Cítila som za sebou tých, ktorých som tam mala, ale brána je už na dosah. Zvládnem to! Musím...Zrazu sa predo mnou objavil nejaký chlap. Bol to ten valibuk zo včera. Na ruke mal veľmi nepeknú a veľkú modrinu. Tuším, že to bola moja práca. Stála som pred ním v bojovej pozícií, pripravená na čokoľvek.
„Tak čo? Nedokončíme ten včerajšok?“ navrhla som bez toho, aby som vedela čo robím. Zachechtal sa a zahnal sa po mne tou blyšťavou sekerou.
„Budem to brať ako áno.“
Uhla som sa. Nebol to boj – ja som sa len úspešne uhýbala a on sa bezcieľne zaháňal. Skupina strážcov zatiaľ stihla dobehnúť k nám. Ale mali s toho houby , pretože ja som bola, vďaka môjmu novému agresívnemu priateľovi zo sekerou, ktorá ma včera skoro poslala tam hore , už na druhej strane ohradenia. Mali smolu...alebo som mala smolu ja, súdiac podľa hromady ďalších strážcov okolo mňa.
„To nebola posledná brána...?“ zamrmlala som si. Tá sila sa zo mňa pomaly strácala. Už nebol čas na ďalšiu hlúposť, ale bola som pripravená ustrážiť si svoj holý život. No Shardér od hlavy po päty od blata, ktorý sa spomedzi tej hromady vynoril, nemal v pláne mi ho nejakým spôsobom odcudziť.
„Zlé dievča.“ Podišiel ku mne a ako sa hovorí – jednu mi vrazil.. „Neučili Ťa, že toto sa nerobí?!“ zvýšil hlas.
„Nie.“ Drzo som odvetila. Očakávala som ďalšiu pekne silnú ranu, ale nebola ani facka.
„Prečo to neskončíš?“ dodala som a dívala so do jeho čiernych očí. Boli také temné, že ma to vzrušovalo, no zároveň aj odpudzovalo, chcela som ho milovať, no aj nenávidieť.
„Hmm. Nie...Skončí to niekto iný.“ Schytil ma za ruku a ťahal cez bránu. Za ňou ma pustil.
„Títo dvaja ťa odvedú k nášmu mladému princovi. On už ti povie, čo s tebou teraz Pán zamýšľa urobiť.“ Keď dohovoril strčil ma k tým dvom strážcom. Zaviazali mi ruky aj nohy, ale tak aby som mohla kráčať sama. Drzí úškrn sa z mojej tvári stratil a ja som sa zmenila na to poslušné dievčatko, za aké ma každý pokladal. Pomyslenie na to, ako sa všetci vo mne mýlia, je zábavné, ale ešte nikdy som sa na tom nezasmiala.
Cestou do Zlatej sieni som bola ako omráčená – unavená , vyčerpaná z ťahania železných okov na nohách. V sieni bolo prázdno, tma a chlad.
„Kde sú všetci?“ opýtala som sa zrejme len samej seba, pretože stráže už nejavili o mňa záujem. Zastavili sme približne v strede tej obrovskej miestnosti. Z dverí, kde bola Pánova izba sa vyrútil mladý princ, moja anjelská tvár. Začal sa handrkovať so strážami, ja som nepočúvala, bola som v stave, kedy si o vás iný myslia, že ste sa zbláznili. Usmievala som sa. Nevnímala nič iné iba jeho tvár. Podišiel ku mne a chcel ma pohladiť po líci. Prebrala som sa. Automaticky som mu zabránila, aby sa ma dotkol a to tak, že som mu skoro vykrútila zápästie.
„Už to viac nerob...“ vyletelo zo mňa. Aj keď som bola plne pri zmysloch, cítila som, že to tak celkom nie som ja, zase...Nie je to dospievaním, tým som si istá.
„Len pokoj, pokoj...“ ustupoval. Stráže ma chytili za ruky a voviedli do izby. Princ kráčal vedľa nás. Keď ma pustili opatrne, no rýchlo mi pošepkal do ucha:
„Viem, čo prežívaš. Všetko sa dozvieš, len nie teraz.“
Pozrela som sa nechápavo naňho a nepatrne pokrútila hlavou. Stráže odišli, zostali sme tam už len my dvaja. Poobzerala som sa okolo seba....nijaká konkubína.
„Sadni si!“ Prikázal mi. Stále som bola zamračená, aj on bol. Sedeli sme ticho. Zdalo sa mi, že počujem, ako mu bije srdce.
„Na túto situáciu si celkom pokojná.“ Zahlásil.
„Na akú situáciu?“ nechápavo som sa opýtala. Na to do miestnosti vošiel Pán. Dlhá čierna brada, kožený kabát, za opaskom kord. Vyzeral ako hrôzostrašný pirát. Princ a ja sme sa postavili. Pán prišiel ku mne a pohŕdavo si ma prezeral.
„Hmm. Teba by bola škoda...“ zamrmlal.
„Otče. Dopustila sa...“ Začal princ, ale Pán ho umlčal gestom ruky.
„Mohla by pokojne aj zabiť Shardéra, alebo teba, ale nikdy by som nedopustil jej smrť.“ Pozrel sa naňho.
„Prečo? Som pre vás až taká dôležitá?“ uškrnula som sa, bez ohľadu na to, že by som za prehovorenie mohla byť potrestaná. Pán sa zasmial a prešiel k stolíku s jedlom.
„Nie,“ odpovedal s plnou pusou, „ale to čo sa s tebou deje je veľmi dôležité...“
