Tretia časť

     „Prečo sa všetko muselo pokaziť, práve vo chvíli, kedy bola najväčšia šanca na to, aby to dopadlo dobre? Prečo mi musí život každý deň pripomínať, že som len obyčajný človek? Ale prečo sa ľutujem? Možno to tak má byť, nikto predsa nemôže všetko...Aspoň viem, aké je to sklamať samu seba. A možno, som mala veľké šťastie. Čo ma nezabije, to ma posilní. Prečo som sa tým neriadila už aj pred tým? Bože Dai čo to malo  znamenať?“

    Ležala som na posteli v tých zatuchnutých spálňach úplne sama. Všetci boli vonku a trénovali, iba ja som musela dýchať ten suchý vzduch a čakať, kým mi niekto nepríde vymeniť obväzy. Včerajší deň bol naozaj najhorším dňom môjho života. Teraz by som chcela byť radšej mŕtva. Prečo mu nedovolili zabiť ma? Cítila som, ako na celý ten zápas pomaly zabúdam. Na čo si nechcem pamätať, na to si pamätať nebudem! Zrazu sa drevené vráta otvorili a vstúpila Margareth. V jednej ruke držala vedro s horúcou vodou a v druhej obväzy.

    „Tak si tu?“ usmiala sa a položila vedro vedľa mojej postele. Posadila som sa a pokrčila plecami. Margareth nepatrila medzi zápasníkov, bola to ošetrovateľka, stále milá a s úsmevom na tvári. A pre mňa, ako moja matka. Zo všetkých som bola vždy ja tá najviac doškriabaná a dorezaná. Jazvy sú  síce pekné, ale nie, keď ich máte po celom tele. Našťastie to nie je môj prípad. Rany sa mi vždy zahoja, akoby tam ani neboli. Malo by to byť divné, ale nie je. Nie pre mňa.

    „Včera to bol poriadny masaker.“ Usmiala sa sadla si vedľa mňa na posteľ .

    „Prosím ťa...“

    „Hodil ťa do tej steny ako handrovú bábiku.“ Zamračila sa. Cítila som z jej pohľadu, že ju to štve viac ako mňa.

    „To ma až tak netrápi, ale prečo ma nezabil?“ znovu som pokrčila plecami a pokrútila hlavou.

    „Ale Dai!,“ pľasla ma po stehne, „ Vďaka Bohu, že to tak nedopadlo. Čo by som si ja bez teba počala...“

    „To by som skôr  mala povedať ja, nemyslíš?“ uškrnula som sa na ňu. 

    Margareth mi vymenila mi obväzy na nohe. Prišla na rad ruka. Pomaly dávala obväz dole. Vyzerala znepokojene.

    „Deja sa niečo?“ opýtala som sa.

    „Prečo nie je od krvi?“ Maggie zrýchlila tempo. Obväz bol dole a ruka v poriadku, ani škrabanec. To bolo silné už aj pre mňa.

    „Ale veď včera...“ Margareth si ústa zakryla rukami. Ja som si prezerala ruku. Nič. Ako je to možné? Včera som ju mala dorezanú a pomliaždenú. Ako to že..?

    „Zlatko, čo to má znamenať?“ koktavo sa ma opýtala.

    „Neviem...“ odpovedala som zamyslene. A to som aj bola. Nechápala som. Rýchlo som si začala odmotávať obväzy z nohy. Cítila som pálčivú bolesť, ale obväz bol opäť čistý, ani stopa po krvi. A na nohe? Ani stopa po zranení. Margareth zjajkla. Počula som ako rýchlo jej búši srdce. Pred chvíľkou som mala na pravej nohe hlboké rezné rany. Čo to je? Nejaký zázrak, alebo v tom má prsty mágia? Prvá možnosť  - nemožná, druhá – nepravdepodobná. Mágia sa už zo sveta pomaly stráca. To nie možné! Pozrela som sa na Margareth. Rozplakala sa a rozbehla sa k vrátam, ale pri nich ju zastavil Shardér. Chvíľu tam iba tak stál pozerajúc sa na moju zdravú nohu a ruku. V očiach som mu videla znepokojenie.

    „Teraz pôjdete so mnou. Obidve!“ švihom sa otočil a odkráčal preč. Postavila som z postele. Noha bola v poriadku. A možno aj viac než v poriadku.